Aj strom má svoju tvár...

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

                                                                   

Zvláštnym spôsobom ma priťahovala cestička, ktorá mi bola známa i zároveň neznáma. Poddala som sa nutkaniu ísť po nej. Cestou som si všímala rozkvitajúce jarné kvietky, lúče slnka, ktoré ich pohládzali, i vzduch voňajúci po rastúcej tráve. Kráčala som úzkou cestičkou, ktorú lemoval nádherný zelený koberec práve rastúceho medvedieho cesnaku. Po pravej strane tiekol potok, ktorý svojím zurčaním oblažoval moje uši i dušu. Zhlboka som dýchala a nasávala nádheru jarnej prírody. Podchvíľou som si sadla na peň či strom vyvalený búrkou cez cestičku.

Zrazu, prilietnuc, na hladinu potoka si sadol krásny divý káčer. So svietiacou od slnka, do zelena sfarbenou hlavou a fialovým krídlom. Otočil sa čelom ku mne a gágal. Keď som stála, stál i on a gágal. Pohol sa, pozrel sa, či idem, a keď som išla, išiel i on. Bokom ma pozoroval. Ako keby mi chcel niečo povedať a volal ma. Keď som si uvedomila, že ho mám nasledovať, tak sme ticho kráčali. On plávajúc vo vode a ja po suchu.

Zrazu som nad potokom poniže cestičky zbadala krásny strom, ktorý pritiahol môj pohľad. Jeho poloodhalené korene siahali až priamo do vody. Zišla som pomaly k nemu a oprela sa oň. A káčer zmizol. Bolo počuť už len zurčanie potoka. Najprv som sa oprela o strom chrbtom a nechala na seba svietiť lúče zapadajúceho slnka. Cítila som ich po celom tele, ako sa mi ním rozlievalo príjemné teplo, ktoré mi vracalo silu po predchádzajúcom, veľmi náročnom dni. V hlave mi stále hučalo od prílišného psychického vypätia. Potom som sa obrátila ku stromu čelom a objala ho rukami. Celým telom som k nemu priľnula ako pri milostnom objatí. Začala som dýchať akoby tretím okom, ktoré mi začalo silno pulzovať. Srdce mi išlo vyskočiť a mala som pocit, ako by vošlo do toho stromu a splynulo s jeho srdcom. Cez brucho a druhú čakru som vnímala obrovské pulzovanie a cítila som, ako do mňa vchádza životná sila priamo od Matky Zeme.

Takto som tam stála neviem ako dlho a čerpala úžasnú energiu stvorenia. Zrazu som vnímala, ako cez tretie oko moje vedomie vchádza do stromu, do jeho štruktúr, ako prechádza cez letopočty jeho kruhov ako dlhou chodbou pospájanou cez vrch gotickými oblúkmi. Všetko v nádherných zelených farbách rôznych odtieňov. Potom som uvidela akoby tvár, síce neopísateľnú v jej podobe, ale vedela som, že je to jeho srdce, tvár či duša stromu. Jeho centrum. Nádherná, zelená, žiariaca energia. Prišlo mi, že každý strom má takúto formu svojej identifikácie, ktorou sa odlišujú, vzájomne sa tým poznajú, dorozumievajú a prenášajú kolektívnym vedomím svoju múdrosť, dejiny Zeme, spôsob zrodenia i smrti a chod celej prírody a celej Gaie. Vždy, keď sa ich človek dotkne, identifikuje sa prostredníctvom svojich rúk, svojím vedomím, svojou energiou s ich energiou, čo im zostane v pamäti. Tak ako psy či iné zvieratá poznajú človeka podľa pachu, stromy poznajú človeka podľa energetického vzorca, odtlačku, pečate. Vnímajú energiu ľudí a vedia, čo kto potrebuje, čo vyžaruje. Ony, tak isto ako Gaia, milujú bezpodmienečnou láskou a každému, kto sa k nim priblíži a spojí sa s ich dušou, telom – kmeňom stromu, dávajú svoju energiu bezpodmienečne. Nikdy jej nemajú málo, lebo žijú zase z bezpodmienečnej lásky Matky Zeme. Takto som tam stála a moja duša, srdce, telo boli preľnuté v jedno.

Bol to nádherný pocit jednoty a splynutia s prírodou, kedy som prestala vnímať svoje telo i svoje JA. Prestala som mať pocit tlaku v hlave a ostali len vnútorné vibrácie v tele, ktoré doznievali, a cítila som, ako keby tvorili kruhy okolo môjho tela. Ako letokruhy stromov. Ako keď sa rozčerí hladina vody a kruhy sa v stále väčších kružniciach vzďaľujú od pôvodného bodu. Potom, s vďakou na perách, som sa pozrela rozostretým zrakom na les a videla som neviditeľné puto, ktoré tieto stromy spája. Ako sa prelína medzi nimi energia a výmena informácií. Ako množstvo neviditeľných vláken žiarivej zelenej či dúhovej farby vyžaruje po celej dĺžke kmeňov stromov. A my, ľudia, sa v tomto energetickom poli stromov pohybujeme. Len to nevidíme, necítime, nevnímame. Ak sa človek bude vracať k jednému stromu a bude sa s ním spájať, naučí sa postupne preberať informácie, múdrosti prírody. Dostane odpovede a príroda mu odkryje tajomstvá.

Tento obraz mi zostane navždy. A keď vkročím do prírody, už ju budem vnímať inak. Bola to pre mňa škola a zároveň dar. Zapamätajme si to a naučme sa vnímať túto krásu a silu, ktorá sa nám ponúka. Čerpajme ju a ďakujme. Je to časť nás, ako sme aj my časťou nej. Sme vzájomne prepojení a zároveň chránení. Preto sa v prírode cítime vždy inak, lepšie, voľnejšie ako medzi domami. Prichádza k nám živá energia. Keď tieto silové polia rušíme, ničíme, zároveň ničíme aj časť seba. Preto ju chráňme, hájme a tak pomôžeme Matke Zemi. Svojou láskou, svojou konkrétnou pomocou pri jej ochrane a tým celému vesmíru a stvorenstvu.

Naučme sa milovať...

Milujme prírodu, ako ona miluje nás...

Milujme ľudí, ako Boh miluje nás...

Ďakujme, ďakujme a ďakujme za úžasné dary našej Matke Zemi, ktorá nám bezpodmienečne dáva denne svoje dary.

S láskou a vďakou napísala 3.4.2012 Janka Bálintová                                                  

Ilustračný obrázok - maľba na skle: Mgr. Jana Bálintová - Strom života

Pre www.svetlozeny.sk napísala Janka Bálintová. Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely.pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.